Niektoré veci vznikajú podľa presného plánu.

A potom sú také, ktoré sa začnú skladať akoby samé.

Poď bližšie patrí skôr k tým druhým.

Keď sa objavila prvá myšlienka vytvoriť spoločný priestor pre hudbu,

príbehy a stretnutia s deťmi, ešte sme netušili, akú podobu napokon

dostane. Postupne však začali prichádzať ľudia, predmety aj malé náhody,

ktoré nás posúvali ďalej. A my sme ich začali nasledovať.

Možno najkrajšie je, že niektoré z vecí, ktoré sú dnes súčasťou nášho príbehu,

k nám prišli ešte skôr, než sme vedeli, že ich budeme potrebovať.

Pierko našla Danielina dcéra Julinka na ulici len pár dní predtým, ako vznikla

samotná myšlienka projektu. Hviezdu vyrobila Julka vlastnými rukami.

Starý kľúč sme hľadali a nakoniec našli u jedného milého pána v Humennom

a kamienok k nám doputoval až z ďalekého Maroka.

Potom prišiel kufor.

Čakal na nás v sklade Radošinského naivného divadla – na mieste, kde sa

pred rokmi začal aj náš spoločný príbeh. Práve tam sme sa v roku 2013

stretli počas skúšania divadelnej hry. A o mnoho rokov neskôr sme si odtiaľ

odniesli starý, časom poznačený kufor, ktorý sa stal jedným z hlavných

symbolov nášho spoločného projektu.

Akoby sa niečo nenápadne vrátilo k svojmu začiatku.

Do kufra postupne pribudli naše malé predmety a spolu s nimi začali dostávať

konkrétnejšiu podobu aj príbehy a piesne, ktoré dnes tvoria svet Poď bližšie.

Možno ani nie je náhoda, že tento projekt vzniká práve teraz. V období, keď sa

obe vo svojich životoch čoraz viac vraciame k jednoduchosti, pozornosti

a obyčajnému vzájomnému bytiu.

Každá z nás svojím spôsobom premýšľa nad tým, čo znamená naozaj

počúvať – hudbu, druhého človeka aj svet, ktorý sa odohráva vo vnútri dieťaťa.

Čoraz viac si uvedomujeme, že deti nevnímajú svet všetky rovnako. Niektoré

doň vstupujú odvážne a nahlas, iné potrebujú viac času, bezpečia a priestoru.

Nechceme im hovoriť, čo majú cítiť ani čo si majú z príbehu odniesť. Chceme

byť chvíľu s nimi, byť zvedavé na to, čo v ňom objavia ony, a vytvoriť priestor,

v ktorom môže mať miesto každý svojím vlastným spôsobom.

Aj ilustrácie si k nášmu príbehu našli cestu celkom prirodzene. Keď Daniela

začala čítať prvé príbehy svojej dcére Julianke, sama prišla s tým, že by ich

chcela nakresliť. A tak postupne vznikajú obrázky, v ktorých sa svet Poď bližšie

stretáva s tým, ako ho vidí jedno dieťa.

A popri príbehoch, piesňach a ilustráciách začala postupne vznikať aj kniha, ktorá sa stane srdcom nášho starého kufra. Jej stránky budú počas našich stretnutí otvárať ďeťom jednotlivé príbehy. Pri hľadaní človeka, ktorý by jej dokázal dať podobu, akú sme si predstavovali, sme našli pani Hodnú Kosíkovú

z Ateliéru knihy. Pôvodne sme hľadali niekoho, kto nám pomôže vytvoriť knihu. Našli sme však aj človeka, s ktorým veľmi prirodzene vznikla krásna

spolupráca – nielen po remeselnej, ale aj po ľudskej stránke.

Medzitým prvé hudobné nápady dostávajú svoju podobu, stretávame sa pri

skúškach a pripravujeme nahrávky. Mnohé z toho sa odohráva celkom

obyčajne – doma, pri stole, s ceruzkou v ruke, pri akordeóne alebo medzi

rozhovormi o tom, čo ešte zmeniť a čo už nechať presne také, aké to je.

A možno práve v tom je kus celého príbehu.

Nevznikol naraz. Vzniká z množstva malých stretnutí, náhod, rozhodnutí

a ľudí, ktorí doň postupne vkladajú kúsok seba.

Náš príbeh ešte nie je dopísaný. Vlastne máme pocit, že sa práve začína.